Ženy majú zmysel pre humor, ale...

„Neviem, či nereagujem prehnane.“

Túto vetu počúvam vo svojej psychologickej praxi prekvapivo často. Hovoria ju mladé ženy – študentky vysokých škôl, ženy na začiatku pracovnej kariéry, ženy v mužskom kolektíve, ženy..... Nasleduje príbeh, ktorý sa až podozrivo podobá na mnohé iné.

Nevítané flirtovanie na pracovisku. Vtipy so sexuálnym podtónom. Kolega alebo nadriadený, ktorý na firemnej akcii presviedča, aby si kolegyňa dala viac alkoholu. Niekedy dokonca "sa" alkohol doleje do nealkoholického nápoja aj po tom, čo kolegyňa jasne povedala nie.

Na prvý pohľad nejde o nič dramatické. Nie sú to príbehy otvoreného násilia. Skôr drobné, každodenné situácie, ktoré sa opakujú tak často, až začnú vytvárať nepríjemnú atmosféru.

Jedna študentka mi nedávno rozprávala o brigáde, kde jej kolega opakovane hovoril, že by sa mala viac usmievať, lebo „takto je škoda takej peknej tváre“. Keď mu povedala, že jej to nie je príjemné, odpovedal jej, že má zmysel pre humor „asi ešte v skúškovom období“.

Iná mladá žena opisovala firemnú akciu, na ktorej jej kolegovia opakovane dolievali alkohol do nápoja, aj keď si objednala nealkoholický drink. Keď sa ohradila, počula vetu: „Neboj sa, trochu sa uvoľni. My sa tu len zabávame.“

A ďalšia klientka sa mi zdôverila, že keď odmietla flirtujúce poznámky od kolegu, začal ju pred ostatnými označovať za „príliš vážnu“. Postupne si všimla, že sa v práci začala menej ozývať, aby sa vyhla ďalším poznámkam.

Keď sa ženy voči podobným situáciám ohradia, reakcia býva často veľmi podobná.
„Ty nevieš, čo je sranda?“
„Nemusíš všetko brať tak vážne.“
„Veď to bol len vtip.“

Na prvý pohľad môže ísť o banalitu. No pre ženy, ktoré tieto situácie zažívajú opakovane, banalitou nie sú.

Ocitajú sa totiž v zvláštnej pasci. Ak mlčia, správanie pokračuje. Ak sa ozvú, riskujú, že budú označené za precitlivené, konfliktné alebo za tie, ktoré kazia zábavu.

V terapeutickej miestnosti sa potom objaví otázka, ktorá je v skutočnosti veľmi smutná:
„Možno som to len zle pochopila.“

Skúsme si položiť jednoduchú otázku. Dovolili by si tí istí ľudia podobné poznámky voči mužskému kolegovi? Hovorili by mu, že „nevie, čo je sranda“, keby mu opakovane adresovali návrhy so sexuálnym podtónom? A robili by to vôbec?

Úprimne o tom pochybujem.

Nejde pritom o veľké ideologické spory o feminizmus či patriarchát. V terapeutickej miestnosti sa nevedú akademické diskusie o spoločenských systémoch. Prichádzajú tam konkrétni ľudia s konkrétnymi pocitmi – s hnevom, zahanbením, bezmocnosťou. A s otázkou, či majú právo povedať, že niečo je pre nich nepríjemné.

V mnohých pracovných kolektívoch stále pretrváva predstava, že hranice žien sú menej záväzné. Že ich nesúhlas je skôr pozvánkou na ďalšie presviedčanie než signálom na zastavenie.

Lenže rešpekt v medziľudskej komunikácii má veľmi jednoduché pravidlo.

Ak sa ja smejem a druhý človek nie, je čas zastaviť sa.

Nie vysvetľovať, že to bol len vtip. Nie presviedčať druhého, aby bol menej citlivý. Jednoducho sa zastaviť – a prípadne sa ospravedlniť.

Psychologická prax ma učí, že zdravé pracovné prostredie nevzniká veľkými deklaráciami. Vzniká drobnými každodennými rozhodnutiami. Napríklad rozhodnutím rešpektovať, keď niekto povie nie. Rozhodnutím nevytvárať tlak v situáciách, ktoré majú byť spoločenské a uvoľnené. Alebo rozhodnutím nepremieňať humor na nástroj, ktorý druhého človeka zahanbí či umlčí.

Ženy, ktoré tieto skúsenosti prinášajú do poradne, pritom nie sú slabé ani precitlivené. Naopak. Často ide o veľmi schopné profesionálky, ktoré chcú robiť svoju prácu dobre a byť prirodzenou súčasťou kolektívu.

Ich problém nie je nedostatok odolnosti. Ich problém je prostredie, v ktorom sa hranice rešpektujú len vtedy, keď ich vysloví muž.

Ak dnes hovoríme o patriarcháte, možno by sme ho mali prestať chápať ako abstraktný spoločenský systém. Častejšie sa totiž prejavuje v oveľa jednoduchších situáciách – napríklad vtedy, keď niečí nesúhlas berieme menej vážne len preto, kým ten človek je.

A práve tam sa môže začať aj zmena.

Nie veľkými ideologickými bojmi.
Ale obyčajnou ľudskou slušnosťou.