Jediný liek na šťastie
„Mal by som viac cvičiť. Mala by som byť lepšia mama. Mala by som byť trpezlivejšia. Mal by som dosahovať vyššie výsledky v práci...“
Poznáte to? Tichý, no neúprosný vnútorný hlas, ktorý nám neustále pripomína, že nie sme dosť dobrí. Každý deň sa snažíme podať výkon, prekonať vlastné limity, naplniť očakávania svoje aj očakávania druhých. A výsledok? Stres, frustrácia a pocit, že akokoľvek sa snažíme, stále to nie je dosť.
Ako psychologička som sa stretla s množstvom ľudí, ktorí sa snažili byť perfektní. Perfektní rodičia, výnimoční zamestnanci, vzorné partnerky a partneri. Niektorí prišli s vyhorením, iní s pocitom, že im život uteká pomedzi prsty, aj keď sa zo všetkých síl snažia ho naplniť tým „správnym“ spôsobom.
Keď tlak na výkon ničí vzťahy
Jedna z mojich klientiek, úspešná manažérka, prišla so slovami: „Nechápem, prečo sa so mnou partner háda. Veď robím všetko správne. Starám sa o domácnosť, deti, v práci mám výborné výsledky. A stále sa len sťažuje, že som nervózna a neviem si užívať život.“
Ako sme sa rozprávali ďalej, ukázalo sa, že jej snaha o dokonalosť ju natoľko vyčerpávala, že na spontánnosť a radosť už neostával žiadny priestor. Partner nevidel jej výkony, videl len jej neustále napätie. A ona sama si neuvedomovala, že skutočne „žije“ len vo chvíľach, keď niečo dosiahne – ale tie chvíle netrvali dlho. Po každom úspechu prišlo nové „mala by som“.
Práca vs. duševná pohoda. Kedy je ten správny čas na chvíľu odložiť požiadavky a očakávania bokom?
Perfektné deti neexistujú – a ani nemajú
Veľa rodičov sa dnes snaží svojim deťom dopriať to najlepšie. Chcú ich dobre vychovať, podporiť ich talent, zabezpečiť im budúcnosť. Ale často to končí tak, že dieťa nemá čas na obyčajnú hru, lebo prechádza z jedného krúžku na druhý, po večeroch sa učí a aj keď dostane jednotku, rodič sa spýta: „A bolo to naozaj najlepšie, čo si mohol dosiahnuť?“
Mala som v terapii matku dvanásťročného chlapca, ktorá sa sťažovala, že „nemá ambície“. V škole mal dobré známky, bol šikovný, ale nemal v sebe ten „drive“, ktorý by ho posúval k výnimočnosti. Až keď sa mi ho podarilo presvedčiť, aby mi v terapii nakreslil svoj „ideálny deň“, jeho mama si uvedomila, že v jeho pláne nebola žiadna výnimočnosť – len čas s kamarátmi, pokojné popoludnie a večer s rodinou. Bolo to pre jeho mamu emočne veľmi intenzívne, vidieť priority jej syna.
Keď je „nikdy nie dosť“ každodenná realita
Sú ľudia, ktorí nikdy nemajú pocit, že spravili dosť. Hoci získajú povýšenie, hoci ich chvália, hoci splnia všetky svoje ciele, už na druhý deň majú nový zoznam povinností a novú latku, ktorú si nastavili ešte vyššie. Nikdy sa nezastavia a nikdy si nedovolia povedať: „Urobil som dosť. Teraz môžem byť spokojný.“
Nie je to však cesta k šťastiu. Je to cesta k neustálemu vnútornému tlaku, ktorý skôr či neskôr vyústi do vyčerpania. Či už fyzického alebo duševného.
A čo ak je jediným liekom akceptácia?
Po rokoch skúmania toho, čo robí ľudí šťastnými, som prišla na jeden jediný liek – a tým je akceptácia. Akceptácia toho, že dokonalosť neexistuje. Že nemusíme byť vždy najlepší. Že naše deti majú právo byť obyčajné. Že vzťahy sú živé a nie vždy idú podľa plánov.
Keď prijmeme, že nikdy nebudeme mať všetko pod kontrolou a že aj „dostatočne dobré“ je niekedy viac než dosť, začneme si konečne život skutočne užívať. A možno, paradoxne, práve vtedy budeme skutočne bližšie k šťastiu, než keď sme sa za ním bezhlavo naháňali.